- ...sakra, dnes mám skúšku z matiky a nič som sa neučil!
- Ale kľud klinger, veď aj fyziku si dal a nič si sa neučil, tak nerob paniku!
- To je síce pravda, ale na nej som mal aspoň ťaháky
- Klinger vzchop sa! Je to tvoj posledný termín, takže okamžite z postele von, a hajde na vlak!
Tak som vstal. Boli štyri hodiny ráno a všade tma. V dobe,kedy väčšina normálnych ľudí spí, ja sa pomaly vlečiem na zastávku a psychicky sa pripravujem na skúšku...Dnes to však bolo iné. V momente,keď som vyšiel z domu, rozodnilo sa a bolo fajn krásne ráno. "Haluz" pomyslel som si, ale neprišlo mi to divné a viac som to neriešil. Cestou na zastávku som stretol (volajme ju Smeja) a tá ma volala do Tesca.
- Klinger? Nešiel by si so mnou do tesca? Len tak, z haluze :)
- Nemôžem Smeja, musím isť do školy na skúšku...
- Ale poď, pôjdeme štvornožky, budeme tam rýchlejšie
- Dobre, ale ak nestihnem vlak! ...
- Neboj klinger ;-)
Tak sme liezli štvornožky do tesca, kecali a na moje prekvapenie sme išli celkom rýchlo...asi ako auto. Čo ma však zarazilo, boli ludia popri ceste. Ako na rallye Dakar, alebo pretekoch do vrchu. Proste mávali, usmievali sa a fandili. Nechápal som prečo,ale veľmi som tomu nevenoval pozornosť. Zrazu som sa totiž ocitol v Žiline pred budovou A-čka. Nebol som ani v Tescu a aj Smeja niekam zmizla. Postavil som sa na nohy. Skúška začínala o deviatej. Bolo 9:30. Vbehol som do budovy a našiel triedu. Zaklopal, vošiel dnu.
- Dobrý deň, prepáčte, ze meškám, ale ušiel mi vlak.
Usúdil som, že profka by asi ťažko uverila tomu, že som šiel z Trenčína do Žiliny štvornožky.
- A to si ako predstavujete?! To sa takto neskoro chodí na skúšku?!
Pustila sa do mňa a už som videl, že ma dotrhá jak noviny.
- A akým vlakom ste teda prišli? Há?
V duchu som si vyrátaval čas cesty a odchody vlakov.
- O osem štyridsať
- No to sotva
Zatvárila sa strašne kyslo
- Ale sadnite si a dám vam test.
Jupí :) Tak predsalen dnes tú skúšku možno spravím. Keď mi však profka podala test, úsmev mi zmrzol.
"To čo je??? Dokelu veď to vôbec neviem vyrátať" a hlavou sa mi žačali preháňať pochmúrne myšlienky
"No to je super, akože trepem sa sem štvornožky 80 kilometrov aby som tu len tak sedel a čumel do blba? Čo je to za test? Veď také niečo sme ani na cvikách nepočítali. Kua mal som sa učiť! Ja som ale pako!"
Dve hodiny som tam sedel a obklopovala ma bezodná beznádej. Ako sa časový limit blížil ku koncu, moje srdce bilo pomalšie a pomalšie, na čelo vystupoval studený pot...
- Položte perá!
Zahlásila profka...
"Som vriti" bolo posledné na čo si pamätám...
Zrazu som sa strhol a vidím, že som doma vo svojej posteli. Schytil som telefón a skontroloval dátum. 3.2. 2008. Super, mám ešte dva dni času.
- Nebuď pako klinger a utekaj sa učiť!!! pomyslel som si...zatvoril som oči a hlavou mi stále znelo ...
... "Som vriti" ...